Miesto: areál Slnečných jazier, Senec
Pre výber prvého ročníka rockové festivalu si usporiadatelia lepšie miesto ani nemohli vybrať. Areál dovolenkového centra, len niekoľko minút cesty autom od Bratislavy, ponúka širokú paletu možností; od vybavenia stánkami s občerstvením a reštauráciami, cez kemping či chaty, takže všetci návštevníci si mohli prísť na svoje. Toľko plusy a pozitíva lokality.
Samotný priestor festivalu zas nebol až tak šťastne vyriešený: dosť nízke pódium priamo na kamenistej pláži len niekoľko metrov od vodnej plochy síce dávalo možnosť ovlažiť si telá, avšak vzhľadom k usmoklenému piatku to nebola až taká výhra, nehovoriac o hroznej kose, ktorá išla v ten deň od vody spolu s vetrom. Ten menil hudobný rámus z reproduktorov každú chvíľu iným smerom, a tak mal zvukár i samotný účastník festivalu čo robiť, aby odchytil ten správny zvuk. V sobotu bola našťastie situácia s počasím i zvukom o poznanie lepšia.

Organizácia: Pragokoncert, mesto Senec
Ako som už spomenul, organizátori nemali príliš veľa práce so zabezpečovaním občerstvenia, vzhľadom na hojný výskyt stánkov v okolí, no niekoľko bolo presunutých do areálu len za účelom festivalu. Aj keď spočiatku museli mať smädné krky značnú dávku trpezlivosti, pretože pri niektorých ešte nebola natiahnutá elektrina. Tiež vysoká cena piva (35,- Sk) zaskočila, obzvlášť ak mimo areálu bola o 10 Sk nižšia.
Pohodlné toaletenie umožňovali asi dva tucty mobilných WC, aj keď po zvýšenej konzumácii pivného moku mnohí, obzvlášť mužskí jedinci, nemali problém oprieť to o plot. Nevyhli sme sa však ani lapsusom typu: čo môže človek so žltou press páskou, kam ho môžu pustiť a kam nie. Poniektorí securiťáci v tom nemali jasno do druhého dňa. Nehovoriac o tom, že v celom areáli festivalu sa nenachádzal jediný leták s programom a hracími časmi účinkujúcich! Tí šikovnejší si ho buď stiahli z netu, tí menej museli pretrpieť prudko nevtipného moderátora, ktorý hlásil na pódiu príchod jednotlivých kapiel.

Piatok 2.7.2004
Dejstvo prvé (“deň škaredý“):
Účinkujúci:
O otvorenia celého podujatia sa mali postarať domáci metalový neo-klasici Senčania VINDEX na čele s frontmanom Luďkem Struhářem (ex bicman populárnych PREMIÉR). Vzhľadom na to, že do areálu ešte nezačali púšťať návštevníkov, odohrala skupina takmer celý svoj set pre miestnych stánkárov.
Po tradičných akreditačno-ubytovacích obštrukciách sme si to šinuli k pódiu, na ktorom dohrávali APPLE JUICE a pripravovali sa punkový veteráni E!E.
E!E svojím nenáročným punk´n´rollom zabávali cca 60 ľudí, pričom najväčší úspech zožali okrem notoricky známych starín: „Práce“, „Hovno“ (ďalšie skladby: „Vláček“, „Dělník“, „Poslouchej“, „Pogo“, „Kufřiček“, „Pelikáni“, „Nic novýho“, „Nos“,) hlavne svojské covery CLASH („Should I Stay Or Go“) a BANGLES („Walk Like An Egyptian“ – „Indiáni“). Čuduj sa svete na taký punkový randál sa, v rámci poveternostných podmienok, zvuk dal prežiť.

KURTIZÁNY Z 25. AVENUE sa predstavili prvýkrát na Slovensku v znovuoživenej zostave. Hlavný ťahúň a mozog kapely, Tomáš Vartecký, mal možnosť privyrobiť si v rôznych komerčných zoskupeniach, Annou K počnúc, Danielom Landom a LUCIE končiac. Zrejme po čase zatúžil vyblbnúť sa a zahrať si to v čom je doma - špinavý, hrubozrnný, bigbít. Spevák Simon si aj napriek zafixovanej nohe pri skladbách: „Bouře“, „Maso“, „Strach“ či „Půlnoc“ celkom slušne zaskotačil, ale svojím trochu nevýrazným vokálom a ubíjajúcimi rifmi začali KURTIZÁNY po nejakej piatej skladbe slovenské publikum už trochu nudiť.

V prípade rakúskej kapely VISIONS OF ATLANTIS išlo o dosť nevydarený pokus priblížiť sa čo najviac slávnejším kolegom z NIGHTWISH. Pomerne málo nápadité skladby boli vyplnené veľkými klávesovými plochami za sprievodu speváčkiných operných “cvičení“. Očakávané spestrenie nepriniesli ani duety Nicole s druhým spevákom Mariom, pretože mal melodický speedový hlas, ktorý nevytváral medzi nimi dostatočný kontrast a nie vždy im to spolu ladilo. Vzhľadom na prítomnosť speváka pôsobilo čudným dojmom púšťanie hymnických recitovaných pasáží z playbacku uprostred skladby. To, že nadšenie Rakúšanov zjavne prevyšovalo ich talent, sa odrazilo aj v komunikácii s publikom. Ľudí väčšinou vyzývali k tlieskaniu v pomalých pasážach, kedy sa to vôbec nehodilo. Hoci ich koncert vyvolával občas pobavený úsmev na tvári, väčšina ľudí naň reagovala celkom pozitívne.

Hannoverský KJU svojím alternatívnym crossoverom zamiešali štýlovou pestrosťou festu. Ťažisko vystúpenia tvorili skladby z aktuálneho druhého albumu „The Pieces Fit“, na podporu ktorého odohrali aj menšie turné v Anglicku. Vďaka častému vystupovaniu bolo cítiť, že chalani sú skvele zohraní a s totálnym nadhľadom odohrali svoj set. Škoda len toho, že kapela nie je v týchto zemepisných šírkach až tak známa, o čom svedčali trochu odmerané reakcie obecenstva.
(Play list: „Oxygen“, „Silence“, „Pieces“, „Switch“, „6 Fold“, „Remember“, „Burn“, „Further“)

Jedným z vrcholov piatkového večera boli pre mňa českí harcovníci ARAKAIN, ktorí síce okrem „Pán Bouře“ a „Princess“ predviedli „iba“ kompletný set list z vlaňajšieho MORE//THAN//FEST: „Ptáci Z Ráje“, „Rám Křivejch Zrcadel“, „Aut“, „A Zvony Zvoní“, „Prázdnej Kout“, „Už Ho Vezou“, „Muzeum Zla“, „Brána Iluzí, Barbaři“, „Spi Dr. Man“, „Apage Satanas“ - logicky naďalej kladený dôraz na skladby zo stále aktuálneho albumu „Metalmorfóza“. Povieme si nič nové na svete, ale aj x-krát omieľaný set sa dá zahrať rôzne. A že to Pražákem na MOR hralo fakt báječne svedčí početný, dá sa povedať, už niekoľko tisícový spokojný dav pod pódiom; Petr Kolář šplhal svoj hlas do výšok nevídaných bez jediného zaváhania a aj celý „doprovodný ansámbel“ hral bez vážnejšej chyby. Nemalou mierou sa k tomu pripísal dostatok času a pohoda pred samotný vystúpením, a tiež skvelý zvuk. Počas vystúpenia zabliklo konečne aj nejaké to farebné svetlo a pódium prestalo pôsobiť suchopárne. ARAKAIN zase raz potvrdili, že patria medzi tuzemskú, česko-slovenskú metalovú elitu.
...a medzitým nám začalo zľahka popŕchať.

Hudobné teleso zoskupené okolo svojrázneho Lou Hagen Fanánka, TŘI SESTRY, u mňa vyvolalo príjemné spomienky na školské výlety. Myslím, že viacerí, ktorí v mladosti čo i len zľahka zavadili o toto zoskupenie, mali podobné pocity nostalgie pri posluhu starých dobrých hitov: „Vídeň“, „Sovy v mazutu“, „Život je takovej“, „Zelená“ a „Kovárna“. V podstate ktokoľvek má ich dvoj-diskovú výberovku: „15 let jsem Na Kovárne na plech“ dostal to, čo očakával. Osemčlenný súbor sa na pódiu veľmi príjemne bavil a túto fantastickú atmosféru dokázali vďaka dosť solídnemu zvuku preniesť aj na obecenstvo.
(Play list: „AIDS“, „Veselý RnR“, „Hrábě“, „Plesové ráno“, „Válka s loky“, „Turek“, „Rytmika“, „Homosexuál“, „Pijánofka“, „Lidojedi“, „Vídeň“, „Stíny“, „Sovy v mazutu“, „Venda“, „jéjéjéjéjé“, „Mexiko“, „Život je takovej“,“ Zelená“, „Kovárna“, „Motlitba pro partu“)

O jedenástej nastal ten správny čas na netrpezlivo očakávané vystúpenie EUROPE. Tmu preťali prvé tóny „Seven Doors Hotel“ a pred nami stála kapela, ktorá mnohých z nás priviedla k rockovej hudbe. Istej dávke nostalgie sa pravdepodobne nedalo ubrániť počas celého koncertu, naviac, keď vyťahovali jeden hit za druhým ako napr. „Superstitious“ a „Ready Or Not“ z albumu „Out Of This World“. Muzikanti sršali mladíckou energiou a počas koncertu sa sami dobre bavili. Priznám sa, že som od nich nečakala až takéto úprimné prejavy radosti. Po „Scream Of Anger“ nasledovala prvá skladba z legendárneho a najväčšími hitmi nabitého albumu „The Final Countdown“. Po „Heart Of Stone“ Joey Tempest predstavil jednotlivých členov, pričom Johnovi Norumovi zložil poklonu, keď povedal, že v začiatkoch bol preňho gitarovým hrdinom a ostal ním až doteraz. Na to John vystrihol jedno zo svojich sól, po ktorom akusticky odohrali baladu „Carrie“. Škoda len, že v skrátenej verzii. Išlo však o festivalového vystúpenie, kde sa museli zmestiť do vymedzeného času, čo činilo (len) hodinu a štvrť. Skladbu „Cherokee“ vystriedala prekvapivo hutná „Yesterday’s News“ z obdobia „Prisoners In Paradise“. Vôbec John Norum odvádzal na koncerte pekný kus práce. Nízke pódium však ochudobňovalo publikum o vizuálny zážitok z jeho umenia. Hitom „Rock The Night“ vyvrcholila hlavná čas koncertu. Po krátkej pauze nám naservírovali malú ochutnávku z nového albumu, ktorý vyjde v septembri. „Start From The Dark“ uviedli ako skladbu, ktorá je o nich, ale aj o fanúšikoch a ich neustálej priazni. Prekvapila predovšetkým pre EUROPE nezvyklo podlanenou gitarou. Na záver už nemohlo odznieť nič menšie ako „The Final Countdown“ a nálada v publiku dosiahla tie najväčšie grády. Vynikajúca bodka za skvelým koncertom.

Koncertu STRATOVARIUS predchádzala autogramiáda. Okolo stanu, kde mala prebehnúť, stál už hodinu dopredu dlhý rad až hrozilo, že poslední stojaci skončia vo vode. Príchod hudobníkov bol tiež takou malou „šaškárňou“. Zhasli svetlá a z pristaveného auta vystúpil najprv iba Jörg Michael. Zaujal miesto, fajčil a po chvíli mu „dobré duše“ hodili pivo. Z úplne opačnej strany, ako všetci očakávali, dobehli Jens s Jarim a Timo Kotipelto, ktorý mal u fanúšikov okamžitú podporu. Timo Tolkki sa autogramiády nezúčastnil.
STRATOVARIUS sa za posledné obdobie poriadne pohrávali so svojimi priaznivcami, preto sa ani nemožno čudovať, že po EUROPE areál zaznamenal značný odliv ľudí. Zdá sa, že nepomohol ani marketingový ťah s avízovaným posledným koncertom v starej zostave. Čakanie na ich set vo mne vyvolávalo veľa otázok v súvislosti s vnútornou rozvrátenosťou kapely. Profesionalita hudobníkov nakoniec čo – to zakryla, ale kto bližšie sleduje problémy v kapele, nemohol si nevšimnúť fakt, že každý z hudobníkov hral sám za seba. Už nehovoriac o absolútnej vzájomnej ignorácii Tima Tolkkiho a Tima Kotipelta akoby ani nestáli na jednom pódiu. Zvláštne pôsobilo aj Kotipeltovo klaňanie sa po každej skladbe. Bolo vidieť, že si naposledy vychutnáva komunikovanie s veľkým publikom, ktoré mu tak povediac ležalo pri nohách. K podobnému klaňaniu sa od polovice koncertu uchýlil aj Tolkki. STRATOVARIUS si na festivaly pripravili výborný playlist, značne sa líšiaci od predchádzajúceho turné. Vzadu visiaca plachta s motívom „Visions“ predznamenala, že dôraz sa bude klásť viac na skladby z úspešného a slávneho obdobia. Dve posledné, ešte stále aktuálne, nahrávky ostali až na úvodnú „I Walk My Own Song“ nepovšimnuté. Teplota v kotli stúpala priamo úmerne s počtom odohraných skladieb, no bod varu dosiahla pri druhom prídavku „Black Diamond“. Práve pri takýchto skladbách ma najviac mrzelo, čo sa stalo z voľakedajšej skvelej kapely, ktorá určovala smerovanie melodického speedu a mladé spolky si ju brali za svoj vzor. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, ale vyzerá to tak, že koniec STRATOVARIUS je už len otázkou času.
Playlist: „I Walk To My Own Song“, „Speed Of Light“, „Hunting High & Low“, „Forever Free“, „Eternity“, „Kiss Of Judas“, „Phoenix“, „Forever“, „Reign Of Terror“, „Father Time“, „Destiny“, „Black Diamond“.

Petra + Jeremy

Fotografie: jimi(www.incipitum.sk)